izbu a najvyšší prepych. Prijíma tam iba mužov, aby si s nimi pohovoril o praktických záležitostiach.
Tmelom združenej rodiny nie je láska, ale strach a prísna disciplína.
A údel žien? Aby sa zaistila disciplína v zenáne - v ženskom oddelení, vládne tam dozorkyňa - patriarchova matka. Indická babička je neľútostná, malicherná, zlomyseľná tvrdohlavá a hašterivá.
Hinduistické manželstvá sa vybavujú a zostávajú len záležitosťou peňazí. Ak nazrieme do ktorýchkoľvek indických novín, sú plné sobášnych inzerátov, kde rodičia doslova dávajú svoje dcéry na trh. Vychvaľujú ich vznešenú kastu, bielu pleť a pod. Keď nasleduje odpoveď a výmena fotografií, rodiny začnú s dohadovaním, ktorého sa hlavní účastníci, budúci manželia, nezúčastňujú. Hlavnými kritériami je nerozlučiteľnosť kást, teda rasová úroveň - a peniaze! Tie nikdy nie sú nečisté. Pred sobášom sa budúci manželia nesmú vidieť. Výnimkou sú len úzke liberálne kruhy, kde je to síce dovolené, ale iba na niekoľko okamihov a aj to pod prísnym dohľadom.
Cieľom hiduistického sobáša nie je láska ani harmónia, ale plodiť synov. V Indii sa bežne hovorí “požehnaná synmi”. Narodenie prvej mužskej ratolesti dáva príležitosť k veľkým oslavám, pretože ak zomrie hinduista bez syna, kto podedí jeho právomoc a majetok? Kto zapáli pohrebnú vatru po rozbití lebky, aby sa oslobodila jeho duša? Pokiaľ hinduistka nedala manželovi aspoň jedného syna, pokladá sa za sterilnú, i keď porodila dcéry. Aby odstránila tento nedostatok musí byť pripravená na všetky obete.
Celkom odovzdaná indická žena nemá právo ani žiarliť. Ak sa dopočuje, že ju manžel podvádza, čo je pravidlom, neprotestuje, pretože je to výsada muža.
Dostať sa z domu, znamená ísť s manželom na nákupy. S manželom? Nie, za ním. Úctivo nasleduje svojho manžela v niekoľko metrovej vzdialenosti. Pri návrate z bazáru si pán sám dôstojne kráča s prázdnymi rukami. Žena ide za ním s balíčkami v rukách, a to ešte nesie na boku dieťa. V autobuse zostáva sedieť on, ona stojí. Takýto je údel indickej ženy...