Svet sa rozdelil podľa toho, ktorého pápeža podporoval. Európa bola územne rozdelená podľa vplyvu dvoch pápežských monarchov. Pod Rím patrilo Uhorsko, Taliansko, časť Nemecka, Anglicko a Škandinávia. Pod Avignon patrilo Francúzsko, Španielsko, Savojsko, Portugalsko, Škótsko, Neapol, Sicília a časť Nemecka.
A tento hrozný rozkol neodstránila ani smrť pápežov. Obaja mali po smrti svojich nástupcov: Rím troch, Avignon jedného. »Pápeži exkomunikovali seba navzájom i prívržencov druhej strany. Každý mal po svojej smrti nástupcu.
Jedinou spoločnou črtou oboch pápežstiev bola snaha ubrániť si svoje pápežstvo aj násilím. Rímsky pápež Urban VI. dal svojich rímskych odporcov uväzniť a päť kardinálov dal bez milosti popraviť. Avignonský pápež Benedikt XIII. – nástupca Klementa VII. – bol štyri roky väzňom vo svojej kúrii, pretože Francúzi obliehali Avignonskú pevnosť vojensky, žiadajúc pápežovo odstúpenie. Benedikt však zanovite vzdoroval obliehaniu a v roku 1403 sa mu podarilo ujsť do Provence. Nakoniec ho Francúzi znovu uznali za pápeža.
»Následky rozštiepenia boli strašné. Rím exkomunikoval Avignon a Avignon zas odpovedal podobným tónom. Súčasne bolo exkomunikované celé kresťanstvo. Všade boli hádky, spory, neistota. Komu nevyhovela kúria rímska, obrátil sa do Avignonu, a naopak. Nielen Cirkev, ale i jednotlivé biskupstvá, kapituly a kláštory sa rozdvojili na tábory urbanistov a klementistov. Biskupstvá a opátstva udeľovala i kúria rímska, i kúria avignonská a pretendenti domáhali sa svojich miest so zbraňou v ruke.
V roku 1407 sa obaja pápeži dohodli, že sa stretnú v Savone a na spoločnom stretnutí obnovia jednotu. »Pápeži sa síce pohli do Savony, ale nedošli až ta. Obávali sa druh druha.
Po 31 rokoch zúfalstva sa západná cirkev rozhodla rázne skoncovať s dvojpápežskou anarchiou. Kardináli zvolali koncil do Pisy, kam boli predvolaní obaja pápeži. Keďže sa ani jeden z nich nedostavil, koncil ich označil za schizmatikov, heretikov a rušiteľov jednoty kresťanstva, pozbavil ich pápežstva a na ich miesto bol zvolený pápež Alexander V. On rozpustil snem a usadil sa v Bologni. Tým nastala ešte horšia situácia, pretože ani jeden, ani druhý pápež neuznali pisánsky koncil za právoplatný a preto neodstúpili.
Tak vznikla trojpápežská trojvláda troch platných pápežov, z ktorých ani jeden neuznával tých druhých dvoch. Všetci traja boli rovnako legitímni a keďže každý z nich bol dvoma ďalšími odmietnutý, boli teda aj rovnako nelegitímni.
Samozrejme táto nová situácia trojvlády vyvolala nové prerozdelenie území, pretože mnohé krajiny sa rozhodli pre tretieho pápeža. Urobili tak vo viere, že sa situácia čoskoro vyjasní a on ostane tým jediným. K novému pápežovi Alexanderovi sa pridalo Anglicko, Francúzsko a väčšina Nemecka. Avignon mal stúpencov v Španielsku, Portugalsku a Škótsku. A Rím podporovali Rimania a traja panovníci – Ladislav Neapolský, kráľ Žigmund a duplicitný kráľ Nemecka Ruprecht Falcký.
Keď po pár mesiacoch vysvitlo, že sa nič meniť nebude, že ostanú traja pápeži, zúfalstvo sa začalo meniť na apatiu. Začal vládnuť strach, ľudia sa báli prehovoriť.
Po náhlej smrti Alexanderovej bol ihneď zvolený jeho nástupca Ján XXIII. Jemné cirkevné kruhy hovoria, že bol nehodný, objektivisti tvrdia, že to bol lotor. Faktom je, že pôvodne bol námorníkom a vojakom. Kardinálom sa stal až v roku 1402. Po zvolení za pápeža sa pokúsil usadiť v Ríme, ale dostal sa do konfliktu s Ladislavom Neapolským, ktorý ho z Ríma vyhnal. Preto Ján XXIII. hľadal útočište u Žigmunda, ktorý v tej dobe bol už cisárom rímskym, a kráľom uhorským a nemeckým. Žigmund odstúpil spod vplyvu rímskeho pápeža, a tým celé územie jeho vládneho vplyvu prijalo pápežskú autoritu Jána XXIII.
A v tejto situácii prichádza na javisko dejín Ján Hus.