Judaizmus

Základné črty náboženstva:

Židovská viera ja prísne monoteistická. Uznáva len jediného Boha – Jahve. Židovstvo verí v nesmrteľnosť ľudskej duše. Človek má slobodnú vôľu, môže rozhodovať o svojom konaní, môže konať dobro alebo zlo. Ako návod na rozlíšenia dobra a zla slúži Tóra, ktorú Hospodin ponúkol všetkým národom. Prijal ju však len židovský národ a uzavrel s Hospodinom zmluvu, ktorá vyžaduje dodržiavanie zákona Tóry. Dejinným cieľom náboženstva je dosiahnutie lepšieho stavu sveta, ktorý bude zvestovaný príchodom Mesiáša (človek vyslaný Hospodinom). Po jeho príchode na Zem prestanú vojny a násilnosti. Ľudstvo bude žiť v šťastí a harmónii, Židia sa vrátia do svojej starej vlasti a nenávisť medzi národmi aj jednotlivcami sa pominie. Židovské náboženstvo nepozná cirkevnú hierarchiu. V judaizme neexistuje žiadna osoba prípadne skupina ľudí s centrálnou náboženskou autoritou. Na čele náboženskej obce stojí jej predstavený a popri ňom rabín. Židovstvo kladie väčší dôraz na konanie ako na samotnú abstraktnú vieru, človeka posudzuje podľa skutkov.

Za počiatok židovských dejín môžeme zvoliť dobu asi 1700 až 2000 rokov pred občianskym letopočtom, v ktorej žil Abrahám - patriarcha a zakladateľ židovstva. Abrahám a jeho nasledovníci hlásali a hlásajú ideu jediného a nepoznateľného Boha, tvorca sveta a človeka.

Po čase etnicky splynuli s Asýrčanmi. V južnom kráľovstve, Judei ostal celý kmeň Juda a väčšina príslušníkov kmeňa Levi. Doba medzi zánikom Izraela a neskorším zánikom Judei je poznamenaná pôsobením prorokov, vysoko nadpriemerných jedincov, ktorí tvoria neopakovateľnú súčasť židovských aj svetových dejín. Proroci dvíhali svoj hlas a nemilosrdne karhali vládnuce vrstvy aj prostý ľud za porušovanie Zákona.

Židia, ktorí sa usadili na Pyrenejskom polostrove, dostali meno sefardim. V hebrejčine označuje toto slovo Španielsko. Do Španielska sa sťahovali v období stredoveku a žili tu po boku moslimských spoluobyvateľov. Vytvorili si vlastnú silnú intelektuálnu kultúru a jazyk ladino, zmes španielčiny a hebrejčiny.

Židia severnej a východnej Európy sú známi ako aškenázim, slovo odvodené od hebrejského slova pre severné Francúzsko a Nemecko. Z týchto oblastí sa šírili ďalej do Poľska a Ruska, kde sa vyvinula bohatá kultúra a špecifický jazyk jidiš. Jidiš je zmesou nemčiny, hebrejčiny a niektorých slovanských výrazov. Písmo tohto jazyka je hebrejské.

Židia v Etiópii sa nazývajú Falaša, od slova, ktoré značí „cudzinec“. Dodržiavajú judaistické tradície, ale čítajú bibliu v etiópskom dialekte Geez.

Toto mysticky ladené náboženské hnutie sa objavilo v 18. storočí a veľmi rýchlo sa šírilo. Pôvod má vo východnej Európe. Chasidi zdôrazňujú oddanosť náboženstvu, majú vlastné bohoslužby, nosia osobité čierne odevy a nechávajú si narásť dlhé pajesy. Najsilnejšie je toto hnutie v Izraeli a v USA.

(Ustaraní) – nesionistickí ultraortodoxní Židia. Náboženský fundamentalizmus
Dnes úplne bežne používaný výraz „fundamentalizmus“ má svoj pôvod v rade brožúr, ktoré vydali prísne veriaci kresťania v rokoch 1910 až 1915 v USA pod titulom: „A Testimony of the Truth“. Pre náboženských fundamentalistov v dnešnom slova zmysle sú charakteristické pravidelne sa opakujúce ideologicky motivované vzorce chovania.

Na obrázku jsou představitelé judaistického náboženství –ŹIDÉ, modlí se u „Zdi nářků“, ve svatém městě Jeruzalémě v Izraeli

slovo antisemitizmus sa objavuje až v 19.storočí v súvislosti s prejavmi nenávisti alebo nepriateľstva voči Židom. Dnes je zvykom používať toto slovo v širšom kontexte na označenie nepriateľstva, ale aj predsudkov, averzie alebo osobnej nevraživosti voči židovstvu. Problém antisemitizmu sa stal zvláštny od zničenia druhého chrámu, keď Židia stratili svoju vlasť a začali žiť v diaspóre, mimo svojej pôvodnej vlasti, ako náboženská a etnická skupina odlišujúca sa od svojho okolia.