konfucianizmus

Konfucius žil v kniežatstve Lu a pokladal sa za člena feudálnej spoločnosti. Svoje učenie nerozvíjal podľa pravidiel logiky, ale formou dialógu so žiakmi. bol najslávnejší mysliteľ, politik a štátnik a sociálny filozof Číny, ktorého učenie a filozofia hlboko ovplyvnili život a myslenie Východnej Ázie.

Jeho názory, ktoré sú poznačené pragatizmom a sociálnym cítením, kladú dôraz na morálku, na úsilie vniesť pravdu do každodenného správania človeka, osobitne vladára. Politický chaos čias sa mu javil ako morálna kríza, ktorá sa dá odstrániť prísnou etikou. Základom spoločnosti mal byť disciplinovaný človek v hierarchicky usporiadanej rodine. Základom rozumnej spoločnosti podľa Konfucia je poslušnosť detí voči rodičom a poslušnosť ženy voči mužovi. Konfucius žiadal od moci, aby kontrolovala svoju úprimnosť, poslušnosť a dobré mravy. Konzervativizmus jeho učenia ovplyvnil celé dejiny Číny. Z veľkej časti bola následkom jeho učenia aj stáročná závislosť ženy v hierarchii čínskej spoločnosti.

Čínsky cisár Čchin Š´-chuang-ti panujúci od roku 221 pred Kr. sa snažil upevniť si moc. V boji proti feudálnej tradícii nechal spáliť Konfuciove rukopisy. Cisár zničil vazalstvo a lénny systém. Proti nemu sa postavila vzdelaná vrstva, ktorá využívala ako argumenty poznatky za starých spisov, predovšetkým Konfuciových. Ich výkladom protestovala proti spoločenskému poriadku, ktorý nastolil cisár Čchin. Ten zhabal knihy v skromnom vlastníctve a spálil ich. Tí, ktorí bránili Konfuciovo učenie boli buď popravní, alebo poslaní stavať Veľký múr.

Po päťročnom zastávaní posledne spomenutých funkcií, vyjadril svoj nesúhlas s vtedajším vládnutím aristokracie a 13 rokov putoval svetom obklopený svojimi žiakmi, ktorí mu podľa svojich možností platili. Tri roky pred smrťou bol s úctou povolaný naspäť do vlasti, kde sa venoval zhromažďovaniu a vydávaniu starých písomných pamiatok. Zomrel roku 479 pred našim letopočtom.

Je to pravdepodobne najstarší zachovaný dokument filozofického myslenia. Podľa tradície je jej autorom istý cisár, ktorý žil a vládol takmer 3000 rokov pred našim letopočtom. Konfucius ju znova vydal a napísal k nej komentár. Jadrom tejto knihy je osem tzv. trigramov, tj. znakov zložených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Každý trigram znázorňuje určitú prírodnú silu a zároveň symbolizuje nejaký element ľudského života. Táto zvláštna kniha ponecháva veľmi široké pole výkladu znakov. Číňania, ktorí knihu používajú na veštenie budúcnosti, ju považujú za kompendium (stručný prehľad) najhlbšej pravdy, ktorá sa však ukáže len tomu, kto sa vžil do sveta týchto symbolov a naučil sa rozumieť ich skrytému zmyslu. Európski znalci čínskej kultúry o tejto knihe vždy hovorili s najväčším obdivom ako o vešteckom diele, ktoré toho kto v ňom vie čítať nikdy nesklame.

Obsahuje 300 spevov z pôvodných asi 3000. Popri ľudových piesňach o prírode a láske tu nájdeme aj obetné spevy a politicky zamerané piesne.

Je to obsiahly súbor dokumentov najrôznejšieho druhu pochádzajúcich z 2000 rokov čínskych dejín až do doby Konfucia. Najčastejšie sa tu nachádzajú zákony a výnosy rôznych vládcov.

Je to kronika štátu Lu v rokoch 722 až 479 pred našim letopočtom.

Túto knihu nepoznáme, lebo sa nezachovala

Je najrozsiahlejšou z týchto kníh. Zaoberá sa predpismi etiky, mravov a zvykov.

V týchto dvoch knihách je zachytený Konfuciov cieľ - aby sa človek stal ť(n-c. Ť(n-c je vznešený človek najvyšších mravných kvalít. Takýto človek netrpí tým, že nie je uznávaný, že ho nikto nepozná, ale trpí vlastnou neschopnosťou. Starosti mu nerobí to, že ho nepoznajú ľudia, ale to že on nepozná ľudí. Za najvyššie šťastie považoval Konfucius komunikáciu s priateľmi a možnosť usadiť sa tam, kde sú ľudia k sebe dobrí.

Konfucia môžeme pokladať za agnostika, lebo keď sa ho jeho žiak opýtal na to, ako slúžiť duchom a na smrť, Konfucius odpovedal: "Keď ani nevieme ako máme slúžiť ľuďom, ako by sme mohli vedieť ako slúžiť duchom. Keď nevieme nič o živote, ako môžeme vedieť niečo o smrti."

Najväčšej úcty sa medzi Konfuciovými žiakmi dostalo Menciovi - Meng-c'. Mencius žil od roku 371 do roku 289 pred našim letopočtom. Pokúsil sa dať konfucianizmu psychologický základ tým, že vypracoval konkrétnu teóriu ľudskej povahy. Podľa Mencia je človek vo svojej podstate dobrý. Hovorieval, že "Ľudská prirodzenosť smeruje k dobru ako voda tečie dolu." Ak sa ľudia tak nechovajú, tak to musí byť chybou vonkajších podmienok .

Opačný názor na človeka mal S(n-c'. Tvrdil, že "Prirodzenosť človeka je zlá a všetko dobré v nej je iba vypestované." ľudská povaha sa podľa neho rodí so sklonom k osobnému prospechu a so sklonom k mámeniu zmyslov opojnou hudbou a ženskými pôvabmi.