kresťanstvo

Kontroverzné náboženské konflikty, známe ako križiacke výpravy, sa uskutočnili na pozadí moslimskej okupácie Jeruzalema. Roku 1095 pápež Urban II. vyhlásil prvú križiacku výpravu s cieľom dostať „kresťanské územia v Svätej zemi“ pod kresťanskú kontrolu. Križiacke výpravy pokračovali až do 13. storočia a boli príčinou nepriateľstva a krviprelievania. Toto označenie sa používalo aj na pápežské kampane proti kresťanským skupinám považovaným za heretikov – napríklad albigénska križiacka výprava, ktorá sa začala roku 1209 a skončila sa vyvraždením katarov v južnom Francúzsku.

Pod reformáciou rozumieme v európskych dejinách veľké náboženské hnutie usilujúce sa o nápravu veľkej západnej cirkvi.
Mali 2 hlavné ciele:
-návrat k presnému dodržiavaniu etických zásad ako sú v Biblii.
-odstránenie svetskej moci cirkvi

V 15. storočí nastali hlboké rozpory medzi rímskokatolíckou cirkvou na čele s pápežom a kresťanmi v celej Európe, ktorí sa búrili proti centralizovanej moci cirkvi ovládanej kňazmi..

Renesancia v 14. storočí kresťanov povzbudila, aby sa sústredili na Bibliu ako prostriedok osobného zjavenia; autorita cirkvi sa vážne spochybnila. Začala sa skúmať úloha ľudských prostredníkov ako bol pápež a kňazi. V 16. storočí, v období známom ako reformácia, vzniklo veľa reformačných hnutíReformácia sa uskutočnila najmä v Anglicku, Škótsku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku a Holandsku. Roku 1517 nemecký mních Martin Luther (1483 – 1546) spochybnil autoritu cirkvi, keď pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu deväťdesiatpäť téz (výpovedí) určených na diskusiu. Luther bojoval proti praktikám v cirkvi, ktoré považoval za skazené, nebiblické – napríklad predávanie odpustkov za spáchané hriechy. Vo Švajčiarsku kázal proti praktikám rímskokatolíckej cirkvi Ján Kalvin (1509 – 1564); ten svoje hnutie sústredil v Ženeve. V Anglicku sa chcel Henrich VIII. (1491 – 1547) rozviesť so ženou a dostal sa do rozporu s pápežom. Napokon sa v Anglicku vyhlásil za hlavu cirkvi namiesto pápeža. Roku 1558 sa stala kráľovnou Henrichova dcéra Alžbeta (1533 – 1603), ktorá uskutočnila širšie reformy

Ježiš sa narodil v Betleheme, južne od Jeruzalema v kraji Judea. Príbeh o jeho narodení, ktorému sa prisudzujú znaky zázraku, je vyrozprávaný na začiatku Evanjelia podľa Lukáša. Presný rok nie je istý.Najnovšie výskumy uvádzajú rok 5 alebo 6 pred n. l. Hlavným zdrojom informácií o Ježišovom živote sú štyri evanjeliá. O jeho mladosti sa vie málo. Vykresľujú ho, že pochádzal z Dávidovho domu, z kráľovského rodu. Tento ukazovateľ, ako aj ďalšie ukazovatele v evanjeliách ho predstavujú ako mesiáša.Príchod mesiáša židia očakávali – mal ich zachrániť od útlaku a zo zajatia, lebo v tom čase boli pod vládou Rímskej ríše. Ježiš sa teda narodil do spoločnosti, v ktorej panoval politický zmätok a odpor proti vládnucim autoritám. Ježišova matka sa volala Mária. Jeho otec bol Jozef, hoci evanjeliá tvrdia, že Ježiš nebol počatý normálnym biologickým spôsobom, takže Jozef nebol jeho biologickým otcom. Lukáš (1, 30 – 33) vysvetľuje, že Márii sa zjavil anjel a povedal jej, že zázračne počne silou Svätého Ducha, a nie nejakým ľudským pričinením. Ježiš dospieval v meste Nazaret, 110 km severne od Jeruzalema v oblasti Galiley, známej ako ohnisko nepokojov a protirímskeho odporu.

Jednou z hlavných tém Ježišovho kázania bol príchod Božieho kráľovstva, kde bude rozšírená vláda a vplyv Boha. Evanjelium bolo „dobrou zvesťou“ tejto udalosti. „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.„ (Marek 1, 15).

Ježiš sa veľmi často dostával do rozporu so židovskými duchovnými autoritami, najmä s prísnou židovskou skupinou, farizejmi.
No zhromaždil okolo seba aj veľa stúpencov vrátane niekoľkých žien a dvanástich učeníkov – o tých je zaznamenané, že im dôveroval väčšmi než ostatným. On a jeho nasledovníci putovali po krajine a Ježiš kázal svoje posolstvo. Inokedy učil najbližších učeníkov veci, o ktoré sa nemohol podeliť s každým. Ježiš sa stýkal so všetkými vrstvami spoločnosti a jeho priateľstvo s ľuďmi, ktorých svetské autority považovali za neprijateľných, vytváralo konflikty. Medzi svojich priateľov zahŕňal vyberačov daní, ktorými ľud opovrhoval, aj ľudí všeobecne považovaných za hriešnikov. Spochybňoval aj prísne židovské pravidlá, tvrdiac, že rigidnosť a súcit nejdú vždy dohromady. Ustavične hovoril o Božej láske a učil, že vo vzťahu s Bohom nejde o dodržiavanie vonkajších pravidiel, ale o zmenu srdca a spôsobu života.

Odovzdávanie Ježišovho posolstva bolo zverené apoštolom. Najvplyvnejším z nich – ako je vykreslený v Skutkoch apoštolov v Novom zákone – bol Pavol, ktorý, ako už vieme, dostal kresťanstvo do širšieho kontextu.Ďalšou veľkou postavou medzi apoštolmi, mnohými považovanou za Pavlovho soka, bol Peter. Peter mal veľmi blízko k Ježišovi a bol považovaný za vodcu apoštolov. Podľa rímskokatolíckeho učenia sa stal prvým pápežom. Pôvodne sa volal Šimon a meno Peter prijal z gréckeho pomenovania „skala“ – petra alebo petros, čo bol grécky ekvivalent aramejského kepha. Po Ježišovej smrti Peter prevzal vedúcu úlohu medzi apoštolmi a stal sa kľúčovou postavou v jeruzalemskej cirkvi.

Posvätné písma kresťanstva sú obsiahnuté v jednej knihe – Biblii, ktorú tvorí veľa iných kníh. Najlepšie je chápať ju ako súbor kníh, ktoré spolu predstavujú širokú škálu žánrov. Biblia je rozdelená do dvoch hlavných častí.Starý zákon – obsahuje všetky židovské písma.
Nový zákon – časť Biblie, ktorá obsahuje texty vytvorené od čias Ježiša Krista. Nevie sa o tom, že sám Ježiš napísal nejaké texty. Raní kresťania mali len židovské písma a nejaký čas trvalo, kým sa vytvoril súbor spisov. Kresťanská cirkev dokonca aj potom používala Starý zákon, lebo sa považovala za pokračovateľku v učení a uctievaní Boha židovského písma.