Knihy o apokalypse
Apokalyptická literatúra ako taká je mimoriadne rôznorodá a nájsť pri nej spoločného menovateľa je pomerne zložité, predsa však sa presadzuje náhľad, že všetky diela majú spoločné dva prvky – z formálnej stránky je to nadprirodzené zjavenie a z obsahového hľadiska rozprávanie o posledných veciach života a sveta – o eschatológii (z gr. eschaton – najposlednejšie, najkrajnejšie, to, čo je na samom konci), o poslednom súde a konečnej odmene pre spravodlivých a o neodvrátiteľnej odplate pre hriešnikov a bezbožníkov.
Existujú dva základné typy apokalýps, a to apokalyptika kozmologická a apokalyptika historicko-eschatologická. Kozmologické apokalypsy sa vyznačujú cestami vizionára do neba, ktoré často vedú cez jednotlivé nebeské poschodia, ktorých môže byť až sedem (kniha 2Henoch). Nachádzame tu opisy miest, v ktorých spravodliví prežívajú blaženosť ako svoju odmenu, a opisy miest, v ktorých na bezbožných čakajú pripravené tresty. Tajomstvá vecí budúcich sú zapísané na tabuliach alebo v knihách a niektorý z anjelov ich vidcovi (tomu, kto prijíma videnie/zjavenie) sprostredkováva a interpretuje. Čím je mladší dátum vzniku konkrétnej apokalypsy, tým v nej nachádzame bohatšie spracovaný obraz nebeských sfér.
V historicko-eschatologických apokalypsách nachádzame odlišný druh obrazov. Jadrom tejto vetvy apokalyptickej literatúry je predvedenie celých ľudských dejín s ich vzostupmi a pádmi pred zrakom čitateľa alebo poslucháča, a síce ako dramatického predstavenia, ktoré sa postupne blíži k svojmu koncu a zároveň k rozuzleniu, ktorým je eschaton – koniec sveta a dejín. Zrod a úpadok impérií, ako aj ľudské osudy sa odohrávajú podľa Božieho zámeru, hoci sa to ľuďom, prežívajúcim útlak a trápenie, vojny a nešťastia, nemusí zdať. Dejiny, a to vo všetkých troch časových rovinách, ktorými sú minulosť, prítomnosť a budúcnosť, sú chápané ako jednota a podľa vizionára sú rozdelené na niekoľko etáp.
V apokalypsách alebo veštbách nachádzame rozdelenie na 10 týždňov (kniha 1Henoch) alebo na 10 generácií (Sibyline veštby), poprípade na 70 týždňov rozdelených na tri nerovnako dlhé etapy (Daniel), pričom tvorcovia kladú svoju dobu do blízkosti eschatonu.
Keďže apokalypsy väčšinou vznikajú v ťažkých obdobiach, často opisujú hrozné udalosti, keď víťazí na svete zlo, a nazdávajú sa, že zmena pomerov k lepšiemu nie je možná. Napriek tomu sa apokalypsy končia víťazným jasotom, pretože hovoria o Božom zásahu do dejín, o potrestaní zla a o nastolení Božieho kráľovstva. Aby tvorcovia apokalýps a ďalších proroctiev a veštieb dodali váhu svojim slovám, používajú viacero spôsobov. Jedným je pseudonymita, zaštítenie menom veľkej postavy minulosti, ako je Henoch, Abrahám, Lévi, a u kresťanských apokalýps menom niektorého z Ježišových učeníkov, ako Peter, Pavol, Bartolomej, Tomáš, poprípade Mária. Druhým spôsobom je situovanie vzniku spisu do hlbokej minulosti a podanie histórie ako budúcich udalostí. Pritom používajú, napríklad v Sibyliných veštbách, metódu vaticinium ex eventu – veštenie podľa výsledku. Keďže sú oboznámení s priebehom dejín až po svoju skutočnú dobu, ich „predpovede“ sú veľmi presné, i keď zahalené do rôznych symbolických obrazov. Tým zároveň dodávajú punc pravdepodobnosti aj predpovediam udalostí, ktoré sa ešte neodohrali, a ktoré sú skutočným posolstvom ich spisu.