Koniec sveta v kresťanstve

To, že sa tak ťažko číta a chápe, vyplýva zo žánru, ku ktorému sa táto kniha radí a tým je apokalyptika. Tento názov vychádza z gréckeho slova apokalypsis, čo znamená odkrytie, zjavenie, preto sa pri tomto spise stretávame s dvomi názvami. Apokalypsa sprostredkováva svojim čitateľom alebo poslucháčom zjavenie podané človeku nadprirodzenou bytosťou a odhaľujúce transcendentné skutočnosti. Apokalyptika bola mimoriadne obľúbená v intertestamentárnom (obdobie medzi spísaním poslednej knihy Starého zákona a vznikom novozákonných spisov, asi 2. st. pred Kr. – polovica 1. st. po Kr.) židovstve a v ranom kresťanstve a dve knihy zo širokého okruhu apokalyptických kníh sa dostali až do kanonického súboru biblických kníh: jedna – Daniel – do Starého zákona a jedna – práve Jánovo Zjavenie – do Nového zákona.

Knihy o apokalypse

Apokalyptická literatúra ako taká je mimoriadne rôznorodá a nájsť pri nej spoločného menovateľa je pomerne zložité, predsa však sa presadzuje náhľad, že všetky diela majú spoločné dva prvky – z formálnej stránky je to nadprirodzené zjavenie a z obsahového hľadiska rozprávanie o posledných veciach života a sveta – o eschatológii (z gr. eschaton – najposlednejšie, najkrajnejšie, to, čo je na samom konci), o poslednom súde a konečnej odmene pre spravodlivých a o neodvrátiteľnej odplate pre hriešnikov a bezbožníkov.

Existujú dva základné typy apokalýps, a to apokalyptika kozmologická a apokalyptika historicko-eschatologická. Kozmologické apokalypsy sa vyznačujú cestami vizionára do neba, ktoré často vedú cez jednotlivé nebeské poschodia, ktorých môže byť až sedem (kniha 2Henoch). Nachádzame tu opisy miest, v ktorých spravodliví prežívajú blaženosť ako svoju odmenu, a opisy miest, v ktorých na bezbožných čakajú pripravené tresty. Tajomstvá vecí budúcich sú zapísané na tabuliach alebo v knihách a niektorý z anjelov ich vidcovi (tomu, kto prijíma videnie/zjavenie) sprostredkováva a interpretuje. Čím je mladší dátum vzniku konkrétnej apokalypsy, tým v nej nachádzame bohatšie spracovaný obraz nebeských sfér.

V historicko-eschatologických apokalypsách nachádzame odlišný druh obrazov. Jadrom tejto vetvy apokalyptickej literatúry je predvedenie celých ľudských dejín s ich vzostupmi a pádmi pred zrakom čitateľa alebo poslucháča, a síce ako dramatického predstavenia, ktoré sa postupne blíži k svojmu koncu a zároveň k rozuzleniu, ktorým je eschaton – koniec sveta a dejín. Zrod a úpadok impérií, ako aj ľudské osudy sa odohrávajú podľa Božieho zámeru, hoci sa to ľuďom, prežívajúcim útlak a trápenie, vojny a nešťastia, nemusí zdať. Dejiny, a to vo všetkých troch časových rovinách, ktorými sú minulosť, prítomnosť a budúcnosť, sú chápané ako jednota a podľa vizionára sú rozdelené na niekoľko etáp.

V apokalypsách alebo veštbách nachádzame rozdelenie na 10 týždňov (kniha 1Henoch) alebo na 10 generácií (Sibyline veštby), poprípade na 70 týždňov rozdelených na tri nerovnako dlhé etapy (Daniel), pričom tvorcovia kladú svoju dobu do blízkosti eschatonu.

Keďže apokalypsy väčšinou vznikajú v ťažkých obdobiach, často opisujú hrozné udalosti, keď víťazí na svete zlo, a nazdávajú sa, že zmena pomerov k lepšiemu nie je možná. Napriek tomu sa apokalypsy končia víťazným jasotom, pretože hovoria o Božom zásahu do dejín, o potrestaní zla a o nastolení Božieho kráľovstva. Aby tvorcovia apokalýps a ďalších proroctiev a veštieb dodali váhu svojim slovám, používajú viacero spôsobov. Jedným je pseudonymita, zaštítenie menom veľkej postavy minulosti, ako je Henoch, Abrahám, Lévi, a u kresťanských apokalýps menom niektorého z Ježišových učeníkov, ako Peter, Pavol, Bartolomej, Tomáš, poprípade Mária. Druhým spôsobom je situovanie vzniku spisu do hlbokej minulosti a podanie histórie ako budúcich udalostí. Pritom používajú, napríklad v Sibyliných veštbách, metódu vaticinium ex eventu – veštenie podľa výsledku. Keďže sú oboznámení s priebehom dejín až po svoju skutočnú dobu, ich „predpovede“ sú veľmi presné, i keď zahalené do rôznych symbolických obrazov. Tým zároveň dodávajú punc pravdepodobnosti aj predpovediam udalostí, ktoré sa ešte neodohrali, a ktoré sú skutočným posolstvom ich spisu.

Zjavenie svätého Jána

Obráťme teraz pozornosť k Jánovej Apokalypse, ktorú môžeme zaradiť medzi historicko-eschatologické apokalypsy, hoci sa tu nachádza popis nebeského trónu a ukážky nebeskej liturgie pred ním. Jánovo Zjavenie sa vymyká aj z používania pseudonymity, pretože hneď v prvej kapitole sa predstavuje ako: „Ja, Ján, váš brat ..., ocitol som sa na ostrove Patmos...,“ čo znamená, že sa nemusí tváriť, akoby písal budúcim pokoleniam. Zjavenie dokonca preberá mnoho rysov listu s úvodným a záverečným pozdravom a prvú časť spisu tvorí sedem odkazov siedmim obciam v Malej Ázii. Jánovo Zjavenie má nasledovnú štruktúru:



Predhovor – zhrnutie obsahu a blahoslavenstvo (1,1 – 8);

I. hlavná časť – listy siedmim cirkvám-obciam (1,9 – 3,22);

II. hlavná časť – apokalyptická časť – prorocké zjavenie budúcnosti a nového sveta

(4,1 – 22,5);

1. videnie Boha a Baránka (4,1 – 5,14);

2. vízia siedmich pečatí – vypustenie apokalyptických jazdcov a pohrôm (6,1 – 8,1);

3. vízia siedmich poľníc – nové nešťastia pre ľudstvo (8,2 – 11,9);

4. vzbura protibožských síl – útok draka na ženu s dieťaťom, dieťa – Mesiáš je vzatý

do neba, drak je zvrhnutý z neba a na zemi prenasleduje ženu a jej potomstvo.

Vystupujú dve šelmy, ktoré vládnu svetu a rúhajú sa Bohu, a druhá prenasleduje Boží ľud (12,1 – 14,20);

5. vízia siedmich nádob Božieho hnevu, ktoré anjeli vylievajú na zem (15,1 – 16,21);

6. súd nad bezbožným Babylonom – Rímom, ktorý je zobrazený ako prostitútka so

šelmami – cisármi, oslava víťazstva Baránka (17,1 – 19,10);

7. Ježiš – sudca sveta, zničenie šelmy, falošného proroka a ich stúpencov (19,11 – 21);

8. tisícročné Kristovo kráľovstvo (20,1 – 10);

9. koniec sveta, vzkriesenie mŕtvych a posledný súd (20,11 – 15);

10. nový vek, večné Božie kráľovstvo, nebeský Jeruzalem na zemi, vláda Baránka

(21,1 – 22,5);

11. záver zjavenia (22,6 – 21).

Kto je autorom?

Autorstvo Jánovho Zjavenia sa často dáva do súvisu s jánovskou školou, v ktorej vznikli štyri ďalšie kanonické spisy – Evanjelium podľa Jána a tri Jánove listy. Medzi biblistami sa vedú vášnivé spory o určenie ich pisateľa. Jedna časť bádateľov pripisuje všetkých päť spisov jedinému autorovi, v ktorom vidia Ježišovho učeníka, jedného z Dvanástich, Jána, syna Zebedeovho, ktorý hrá významnú úlohu v synoptických evanjeliách a v niektorých ďalších novozákonných knihách.

Druhá časť vedeckej obce však upozorňuje na problémy, ktoré takéto riešenie so sebou prináša. Najskôr sa dotkneme problematiky štvrtého evanjelia a listov. Evanjelium napísal podľa v ňom obsiahnutého svedectva milovaný učeník, ktorého až tradícia 2. stor. stotožnila s Jánom, synom Zebedeovým. Ján, syn Zebedeov, sa pritom v evanjeliu vôbec nespomína, ak odhliadneme od poslednej, 21. kapitoly, ktorá bola k evanjeliu pridaná až v neskoršej redakcii. Milovaným učeníkom tak mohol byť skôr Lazar alebo Natanael, zdá sa však, že označenie „milovaný učeník“ predstavuje typ dokonalého učeníka.

Druhý a tretí Jánov list napísal presbyter – starší bez udania mena –, ale Papias v 2. stor. po Kr. spomína presbytera Jána, s ktorým by sme autora týchto listov mohli stotožniť. Tieto dva listy majú zároveň veľmi úzke väzby so štvrtým evanjeliom, a tak ich mohlo napísať jeden autor.

Prvý Jánov list mohol napísať niekto z Jánovej školy, pretože vykazuje určité odchýlky od ostatných troch spisov. Jánovi, synovi Zebedeovmu, sa tieto spisy pripisujú aj na základe mladšej tradície, podľa ktorej sa dožil veľmi vysokého veku a svoje diela napísal v Efeze v Malej Ázii. Dnes vieme, že obdobie ich vzniku pripadá na deväťdesiate roky 1. stor. po Kr. Naproti tomu existuje staršia tradícia, zachytená v Matúšovom evanjeliu, ktorá hovorí o Jánovej mučeníckej smrti dávno pred týmto obdobím. Oproti ostatným Jánovým spisom vykazuje Apokalypsa výrazné jazykové a štylistické odlišnosti a na ich základe už biskup Dionýsios z Alexandrie v polovici 3. stor. po Kr. pokladal za jej autora iného Jána, ktorý dostal označenie Teológ. Je však možné, že použitie mena Ján v názve diela malo poukázať na určitý vzťah k jánovskej škole, mohol od nej prevziať niektoré obrazy a pojmy, ako napr. Baránok a slovo Božie.

Piatym cisárom bol Nero, kniha tak mohla vzniknúť skoro po jeho odstránení. O pár veršov ďalej sa hovorí o šelme, ktorá je aj ôsmym kráľom, aj jedným zo siedmich. Ôsmym cisárom bol Domitian, ale odkaz na predchádzajúcich sedem nám pripomína v tom čase rozšírenú mienku, že Nero sa znova objaví na zemi. Domitian tak mohol byť chápaný ako Nero redivivus – vrátiaci sa –, čo by zodpovedalo vízii dvoch šeliem z 13. kap. Za Nerónovej vlády kresťania tvrdo doplatili na požiar v Ríme v r. 64, keď boli predhodení davom ako podpaľači a veľa z nich zahynulo.

Určitému tlaku boli kresťania vystavení tiež za Domitianovej vlády, hoci tu treba povedať, že cisár si na mušku vzal najmä židov, pričom sa v jeho motivácii prelínali náboženské a politické motívy. Niektorí kresťania mohli uviaznuť v sieti rozhodenej proti židovským prozelytom (prozelyta = človek, ktorý prestúpil na židovskú vieru). O tlaku za Domitiana svedčí tiež 1. Clementov list, spomínajúci protivenstvá a útrapy postihujúce cirkevné spoločenstvo. Keďže Jánovo Zjavenie bolo určite napísané po páde jeruzalemského chrámu v r. 70 po Kr., jeho vznik sa datuje do deväťdesiatych rokov 1. stor. po Kr.

Symbolika spisu

Celý spis je popretkávaný rôznymi symbolmi zvierat a čísel, ktoré sa dajú čiastočne vysvetliť, ale ktorých skutočný zmysel zostáva často veľmi sporný. Číslo 4 je číslom pre celé univerzum, predstavuje štyri svetové strany; číslo 7 predstavuje úplnosť, preto sa tu nachádza tak často, sedem cirkví, ktorým je adresovaných sedem listov, tak môže prestavovať celú cirkev; číslo 12 predstavuje celok, môžeme ho vztiahnuť k dvanástim izraelským kmeňom alebo k Dvanástim učeníkom; číslo 6 je neúplnosť, nedostatok, je o jedno menšie ako sedem a symbolizuje zlo, desivá šelma konca časov má číslo 666. Symbolom diabla je drak; morská a suchozemská príšera môžu predstavovať totalitný rímsky štát, ktorý si osobuje kontrolu všetkého, najmä náboženského života a aparátu politickej propagandy.

Ako vidíme, spis vznikol za ťažkých podmienok, v ktorých sa kresťania nachádzali ku koncu 1. stor. po Kr. Podobne ako iné apokalyptické spisy sa snaží reflektovať udalosti svojich čias a ponúknuť ich vysvetlenia a zmysel z hľadiska posledného bodu dejín, teda konca, keď sa naplno prejaví Božia vláda nad svetom. Z tohto hľadiska je terajšie utrpenie síce ťažkým bremenom, ale nepredstavuje nič, s čím by Boží plán nepočítal a Boh stále drží liace udalostí pevne vo svojich rukách. Súčasné udalosti zároveň nie sú definitívnou skutočnosťou, ale po nich príde predpovedané tisícročné kráľovstvo Krista na Zemi, po ňom posledný súd a nastúpi nový Jeruzalem, nová skutočnosť, kde nebude žiadne utrpenie a bolesti, a dokonca ani smrť. Vykresľovanie jednotlivých etáp „apokalyptického“ diania, ktoré príde pred koncom vekov, má za cieľ ukázať, že história postupuje dopredu skokmi a rôznymi obratmi. Je možné, že mnohoraké opakovanie čísla sedem – sedem pečatí, poľníc a čiaš – neznamená po sebe nasledujúce pohromy a katastrofy, ktoré dopadnú na svet, ale zobrazuje tieto skutočnosti z rôznych uhlov pohľadu. Napriek týmto desivým víziám, základným posolstvom Jánovho Zjavenia je potvrdenie viery a nádeje, ktorú majú ľudia v Ježišovi Kristovi. Kristus je stredobodom Zjavenia a je zároveň jeho prameňom. Ježiš je prvý a posledný, alfa a omega, pričom je jasné, že ide o Ježiša ukrižovaného, ktorý ako obetovaný Baránok stojí v strede nebeskej liturgie a je Pánom nad „knihou života“.