Evanjelické lýceum v Bratislave

Prvým rektorom lýcea bol D. Kilger. Evanjelické lýceum preslávil v rokoch (1714 – 1717) absolvent univerzity v Halle profesor Matej Bel, ktorý sa potom na dlhé obdobie stal jeho rektorom . Matej Bel bol počas celoživotného účinkovania uvedomelým Slovákom, jeho dielo je preniknuté hlbokým slovenským národným povedomím.
Zaslúžil sa o vydanie prvých novín na Slovensku Nova Posoniensia (1721 – 1722). Profesorom na Evanjelickom lýceu (1760 – 1770) mu bol historik Ján Matej Korabinský, známy geograf Uhorska a istý čas aj redaktor Pressburger Zeitung (1773 – 1784) a prechodne aj Pressburger Wochenblatt. Ján Matej Korabinský je autorom vlastivednej monografie o Bratislave Opis kráľovského a korunovačného hlavného mesta Uhorska Bratislavy (1781). Absolventom lýcea sa otvárali cesty na univerzitné štúdiá do Nemecka, kde sa oboznamovali s novými myšlienkovými prúdmi.


Významnú úlohu v tomto smere zohral (1776 – 1803) profesor Michal Institoris Mošovský, ktorého knižnica sa stala základom dnešnej slávnej Lyceálnej knižnice.

Na Evanjelickom lýceu sa podarilo založiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej (1803), ktorej prvým profesorom sa stal Juraj Palkovič. Na lýceu študovali neskorší velikáni Bohuslav Tablic, Ondrej Plachý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, ako aj významný český intelektuál František Palacký. Medzi jedinečné osobnosti, ktoré sa formovali na Evanjelickom lýceu, patria kartograf Samuel Mikovíni a technik a vynálezca Ján Andrej Segner.

Nesporne najväčšia sláva Evanjelického lýcea je spojená s účinkovaním štúrovcov. Z nich osobitne Ľudovít Štúr, ale aj Daniel Lichard, Karol Kuzmány, Jozef Holuby, Karol Holuby, Viliam Šulek, Ľudovít Šulek (autor chorvátskej gramatiky), Janko Kráľ, obaja Chalupkovci Ján i Samuel, Jozef Miloslav Hurban, Benjamín Pravoslav Červenák, Michal Miloslav Hodža.

Napokon tu roku 1890 študoval aj Milan Rastislav Štefánik. Plejáda vzácnych osobností, ktorí niesli štafetu pokroku, vzdelanosti, osvety, slovenskej literatúry a vedy, je vytesaná do bieleho travertínu na Konventnej ulici v Bratislave. Štúrovým študentom na lýceu bol v rokoch 1844 – 1846 aj srbský právnik a politik Svetozár Miletič, v uhorskom parlamente zástanca práv Slovákov.

U profesora Tobiáša Schröera (1835 – 1837) študoval aj budúci významný maďarský spisovateľ Mór Jókai. Bratislavu potom viackrát navštívil a mal tu úspešné prednášky (1872, 1879), roku 1893 dostal čestné občianstvo. V budove lýcea študovali aj známi básnici Štefan Krčméry, Ján Čietek – Smrek a Emil Boleslav Lukáč. Od roku 1958 sídli v budove Lyceálna knižnica Slovenskej akadémie vied.

Slávny je jeho predhovor ku gramatike Pavla Doležala (1746) o kvalitách vtedajšieho slovenského jazyka: „Nezaostáva totiž, pokiaľ to môžem posúdiť, vážnosťou a dôstojnosťou za španielčinou, lahodnosťou a jemnosťou za francúzštinou, angličtine sa vyrovnáva pátosom a pôsobivosťou, nemčine bohatstvom citu a výrazu, taliančine ľúbeznosťou a sladkosťou, napokon nezaostáva ani za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.
Tieto vynikajúce hodnoty má vtedy, ak ho používajú ľudia učení, výreční a spoločenskí.“ Prízvukoval, „…aby sa o božských a ľudských veciach nielen správne myslelo, ale aj správne a dobre hovorilo a písalo predovšetkým jazykom, ktorý pre väčšinu je materinský.“ Úcta veľkého polyhistora Mateja Bela k materinskému slovenskému jazyku je dôkazom, ako rozhľadený vedec rozumel potrebám svojho národa v čase, keď mohol výrazne ovplyvňovať jeho vzdelávanie. Matej Bel zomrel na ceste z kúpeľov v Altenburgu (1749) v Rakúsku do Bratislavy. Jeho hrob nepoznáme, ale jeho náhrobný kameň z červeného mramoru je vsadený pod bránou Aponiovského paláca na Hlavnom námestí. Na ňom sa zachoval latinský epitaf, ktorý v slovenčine znie: