" Ach áno, znie to ako slohová úloha, napriek tomu je to pravda.
Janíčko nemal bosé detstvo, nebol šarvancom medzi šarvancami. Jeho rod sa vzmáhal: on mal korunovať vzostup rodu tým, že sa stane učeným - teda pánom.
Janíčko bol bystrý, chápavý, učil sa hravo. Bol pekný a zdravý ako jabĺčko, radosť pozrieť, ale nemal kamarátov.
Jeho zvláštne polovičaté postavenie - ani pán, ani sedliak, iba pánik - ho vyháňa z bosej spoločnosti a nedovoľuje mu vkročiť do spoločnosti v mentiekach.
Do skutočnej veľkosti - aj politickej, mu chýbala vytrvalosť, dcéra cieľavedomosti. Ani v útlej mladosti, ani potom nevedel, čím chce a má byť. Stal sa tým, čím sa stal. Pretože sa to tak s ním stalo. Od mladi až po otca národa sa chytal raz toho, raz iného, raz veršíkov, inokedy zberateľstva, kapitánskeho dolománu i teológie, zememeračstva i práv, ekonómie i politiky, opozičnej publicistiky i neopozičných úradov. Všetko čo robil, od zbierania povestí až po družstevníctvo, robil na úrovni doby: nič nerobil geniálne. Bol nadaný, ale priveľmi miloval úspech, bol prudký a ctižiadostivý, preto mal rád rýchly úspech: tak trochu lízal smotánku.